Mužský kruh s Martinom Thámom – zdieľanie ticha

V stredu bol silný večer. Partia asi 10 mužov sa vybrala do lesa, aby spolu zdieľali ticho. Zhruba 4 hodiny, bez jediného slova, s vypnutými telefónmi pri ohni.

Vyrazili sme z parkoviska okolo vysielača na Kolibe, hlbšie do lesa až k ohnisku. Začal fúkať dosť silný vietor. Cestou na parkovisko aj pršalo. Dážď medzičasom ustal a my sme sa bez slov pustili do prípravy ohniska. Do 10 minút horel oheň. Každý aj bez slov vycítil, kde je jeho miesto a ako môže prispieť k vytvoreniu príjemnej atmosféry.

Postupne sa vytvorila pahreba a začala aj napriek vetru príjemne hriať. Po chvíle som sa vyzliekol, aby teplo preniklo priamo do tela. Otáčal som sa ako na ražni, zhruba hodinu a pol. Z jednej strany ľadový vietor, z druhej sálavé teplo. Príjemný kontrast.

muzsky-kruh-martin-tham

Prvú hodinku som mal myšlienky v hlave rozvírené po celom dni, po všetkom čo riešim v práci, v živote. Nie sme zvyknutí mlčať v prítomnosti iných ľudí. A nie sme zvyknutí ani zdieľať toto mlčanie. Chvíľu to hlave dalo zabrať, ale zvykla si.

Ako som sa vyzliekol od pol pása, postupne som sa z hlavy dostal viac do tela a vnímal som lepšie čo sa okolo deje. Mrazivý pocit od chrbta a horúčava zpredu. Meditácia. Okamih. Ako som sa otáčal raz chrbtom a raz tvárou k ohňu, menil sa mi pohľad. Raz som sa díval do plameňov, raz zase na konáre tenkých stromov, do ktorých sa opieral studený vietor. Všade bolo cítiť mrazivé vlhko. V diaľke občas zahúkali sirény policajného auta čo sanitky a medzi stromami presvitali svetlá z mesta.

Zrazu som pocítil potrebu ukryť svoje telo za strom, týčiaci sa hneď tesne vedľa ohniska. Objal som ho rukami tak, že plamene a vietor s dymom šľahali priamo oproti mne. Strom to zachytával a ja som iba povystrčil spoza neho kúsok tváre. Díval som sa do ohňa, rukami objímal strom vyhriaty od plameňov. Jeho kmeň príjemne hrial a zároveň ma chránil od návalu vetra a dymu.

V závetrí stromu som zrazu privrel oči a preniesol som sa do detstva. Do ujovej drevenice, kde som vždy trávil časť leta.

Odtiaľ som sa presunul k pobrežiu Chorvátska, kde som zdieľal blízkosť so ženou, s ktorou som prežil kus života. Keď som otvoril oči a otočil sa smerom k lesu, videl som zase inú tvár. Tvár ženy, ktorá je už roky preč a pritom stále sú chvíle, kedy je tak mrazivo blízko.

Prišiel čas, kedy sme vycítili, že je čas sa pobrať z miesta. Oheň stále blčal, odsunuli sme nabok dlhé horiace konáre a uhasili sme ich vodou z fľašiek. Žeravú pahrebu sme prikryli kameňmi a hlinou. Ešte asi 10 minút sme stáli na mieste a ticho pozorovali pahrebu. Keď občas vyletel žeravý uhlík, zakryli sme miesto ďalšími kameňmi. Potom sme sa v tichu pobrali na parkovisko.

Po ceste domov sme akosi prirodzene mlčali aj v aute. Bez slova som otvoril dvere, objali sme sa, podali si ruky a celý vyúdený som vliezol do sprchy. Veci som prevesil na balkón a ešte asi hodinu som v sebe v tichu spracovával pocity z toho večera. Môj stav vedomia bol zmenený. Všetko v izbe som vnímal zrazu inak. Zastavil som sa pri poličke a detailne som si prezeral kamene a predmety, ktoré tam mám vyložené. Zdalo sa mi, že mnohé z nich vidím prvý krát. Zvláštny pocit. Aj svetlo z ulice bolo zrazu iné ako ho poznám.

Prišlo mnoho otázok, na ktoré ešte nepoznám odpoveď. Jednu odpoveď však mám. Už pred tými otázkami neutekám. Nie je kam ísť. Dívam sa priamo do plameňa a mlčím.

Mužský kruh je silný nástroj transformácie mužského sveta. Zdieľanie priestoru, prítomnosti hoci aj v tichu bez slov s inými mužmi je vzácny dar. Bez prázdnych slov v krčme, bez sťažností na okolitý svet. Nahliadnuť do seba, hlboko a prijať všetko, čo tam mám. Prijať, pochopiť, odpustiť a ráno privítať nový deň.

Autor: Javor Divotvor

Photo by Eileen Yaman Photography

Menu