WIM HOF METHOD s Martinom a Javorom – 23.2.2020
Programy z detstva a hypnotické povely, ako sú „obleč sa, lebo nachladneš, nechoď bosá, lebo budeš chorá a iné“ ma sprevádzali už od detstva. A ja som si dlho neuvedomovala, že ma obmedzujú a brzdia…
Už asi rok a pol sledujem Martinovu a Javorovu cestu, veľmi ma inšpirujú ich videá a vedela som, že raz príde čas, aby som aj ja prijala chlad a otvorila sa novej ceste. Verím, že všetko má prísť a aj prichádza vtedy, keď je človek na to pripravený a preto som sa do toho netlačila.
Som extrovert a mám veľmi rada rôzne vzdelávania a workshopy. No večer pred týmto workshopom som bola nejaká nesvoja, nervózna, neistá. Mala som strach. Strach zo studenej vody asi tiež, ale podvedome som tušila, že to nebude len o prijatí chladu. A tak aj bolo.
Pred začiatkom workshopu som si intuitívne napísala: „Ja a chlad, to je kapitola sama o sebe. Studené nohy a ruky, milovanie dlhých teplých spŕch a kúpeľov bolo dlho mojou súčasťou. Avšak chlad mi dáva nejaký špeciálny mystický pocit, ktorý ma priťahuje ♥. Dnes ma pritiahol na workshop s Martinom a Javorom a ja som zvedavá, čo bude ďalej. Som otvorená novému pohľadu a možno aj ceste.“
Dychové cvičenie spolu so zvukovým kúpeľom boli jedným z najkrajších zážitkov môjho života. Dostala som sa tak blízko samej seba, až ma to až prekvapilo. Dovolila som si prejaviť sa v plnej podstate. Kráse, škaredosti, zlosti, bolesti… Všetko čo prichádzalo, som nechala sebou prejsť. Predýchala som to a uvoľnila som sa.
Rôzne zvuky a rytmy mi pomáhali uvoľniť sa a otvárali vo mne rôzne stavy bytia. Postupne prichádzali emócie, uvedomenia, staré zlyhania a rany. Ale tiež krásny tranz, ticho a pokoj. Sama som bola prekvapená, čo dokáže hudba a dych, a aj to, čo všetko v sebe ešte nemám spracované a prijaté, aj keď som si myslela, že už je to dávno v poriadku. Naša myseľ nás dokáže riadne zmiasť.
Aby som nepísala len všeobecne, podelím sa aj o konkrétne zážitky. Pri jednom zvuku som začala pociťovať strach. Ten zvuk mi vôbec nebol príjemný. V prvom momente som sa naplašila a chcela som, aby už prestal. Utekanie od nepríjemného, od toho, čoho sa bojím.
No spomenula som si, že mám dych a môžem to prostredníctvom neho prijať. Už viac nemusím utekať. Prišli aj slzy a takýto druh plaču som zažila len niekoľko krát v živote. Nebol to plač, pri ktorom by som chcela, aby ma ľudia ľutovali, aby som ľutovala samú seba, ako to veľa krát v mojom živote bolo. Bol to jemný a krásny plač, ktorý som si dovolila zažiť a neviem ani slovami opísať, aký vlastne bol, ale veľa mi povedal.
Počas iného zvuku som sa spojila s mojou babičkou, ktorá je už 6 rokov mŕtva. Mala som ju veľmi rada, bola to krásna bytosť. Dlho som si vyčítala, že som s ňou netrávila viac času a ľutovala som, že už nie je medzi nami. Nechcela som ju pustiť. Teraz akoby sme sa spojili, rozlúčili a prijali to tak, ako to je. Ďakujem.
Ďalej som si uvedomila, že sa veľa krát smejem a usmievam, aj keď to tak necítim. Tento svoj kŕč som už vedome riešila niekoľko krát, keď som bola v takej situácii, ale proste to nešlo zmeniť, aj keď som si to plne uvedomovala. Počas tejto meditácie sa mi to vynorilo a začala som pociťovať hnev. Taký silný, že som spolu z dychom začala hýbať aj telom a dych sa mi veľmi zrýchlil. Nasledovalo uvoľnenie a potom zasa slzy. Teraz som nechcela, aby tieto pocity prešli. V tejto fáze som si to už užívala.
Ďalšie veľké uvedomenie prišlo, že nechcem odcestovať a ísť žiť do zahraničia, aj keď som to plánovala posledného pol roka. Uvedomila som si, že toto nebolo to, po čom moja duša túži. Boli to len predstavy o tom, ako by to malo byť podľa nejakých dogiem.
Predstava o veľkom dome, pozemku, o tom, že potrebujem vybudovať zázemie pre rodinu. A že to musím stihnúť do 30ky. Ja som si ani neuvedomovala, prečo sa do toho tak ženiem. Sama seba som presviedčala, že to bude super a motivovala som sa rôznymi falošnými vecami zvonku. Ale motivácia musí prísť z vnútra.
Vždy som cítila, ako to je správne, no akoby som sa nechcela počúvať, vyhýbala som sa samej sebe. Ďakujem, že ste ma priviedli opäť k poznaniu, že všetko čo potrebujeme vedieť vieme, a že odpovede na všetky otázky sú v nás. Len na to treba počuť vnútorný hlas, na to treba ticho.
To krásne ticho, ktoré som zažila v nedeľu nielen vo vode, ale aj predtým. A dlho potom vo mne zostalo. Čarovné ticho. Tento zážitok mi nikto nezoberie a ja už mám nástroj, ako sa k nemu dostať. Veľká vďaka chalani, za to, čo robíte a ako to robíte ♥.
Poďme k ponoru a studenej vode :). Na moje prekvapenie to pre mňa nebolo náročné, dokonca som si to užívala a už sa teším, keď pôjdem zas. Zahrievanie bolo tiež úplne v pohode, telo sa dostalo do normálu veľmi skoro a nemala som ani studené končatiny.
Na druhý deň som cítila, že mi to zobralo kus energie. Neviem presne povedať, či to bolo ponorom, alebo spracovávaním všetkých pocitov, emócii, blokov a rán. Asi kombinácia.
Na záver vám napíšem to, čo som si zapísala po ponore do denníka: „Počas dychového cvičenia a prežívania rôznych zvukov som si zrazu uvedomila, aké krásne je byť. Nič viac, len byť. Aký dar je dych, aké krásne je byť v tele a nie v hlave. Byť tu a teraz, prijímať to, čo prichádza, aj keď sme to chceli inak, alebo by sme si priali zažívať iný pocit… To, čo prichádza, je v poriadku, len si treba dovoliť uvoľniť sa v tom a dýchať ♥.“
S vďakou v srdci, tichom v hlave a vzrušením v tele vás zdravím a ďakujem vám.
Dominika Sarková